V týchto dňoch uplynulo 40 rokov od májového pochodu ochranárov a ochranárok za Národný park Podunajsko, na ktorom 108 ľudí podpísalo vyhlásenie, adresované vtedajším najvyšším predstaviteľom štátu.
Spomienka na budúcnosť?
Pred 40 rokmi sme prišli s ideou Národného parku Podunajsko. Dnes je Slovensko jediné bez neho. Ochranárske vyhlásenie sa síce volalo májová zdravica, ale názov bol viac-menej recesiou, lebo jeho obsah aj tón s podobou vtedajších zdravíc svojou kritičnosťou a naliehavosťou príkro kontrastoval. O niekoľko mesiacov neskôr odovzdali bratislavskí ochranári slovenskej vláde podrobný návrh na vyhlásenie národného parku, vypracovaný podľa vtedy platných metodických pokynov.
O niečo neskôr jeho prepracovanú a rozšírenú verziu s návrhom trilaterálneho Národného parku Podunajsko medzi Viedňou a Budapešťou spolu so súborom požiadaviek pod názvom Dunajské vyhlásenie podpísalo do novembra 1989 10 000 signatárov a signatárok z celého sveta. Bola to druhá najmasovejšia neoficiálna občianska podpisová akcia vo vtedajšom komunistickom Československu.
Na jar 1989 „zmobilizovali“ ochranári a ochranárky svojím Dunajským hladovým pochodom z Gabčíkova do Nagymarosu represívne zložky na slovensko-maďarských hraniciach, ktoré im zabránili prekonať Dunaj medzi Štúrovom a Ostrihomom odstavením dlhé roky pravidelne premávajúcej miestnej kompy.
Vo februári 1990 s požiadavkou na vyhlásenie trilaterálneho národného parku vytvorilo približne 60 000 ľudí živú reťaz medzi Hainburgom a Gabčíkovom.
Komplexnú informáciu o všetkých týchto i mnohých ďalších aktivitách na podporu zachovania prírodných hodnôt Dunaja a okolitej krajiny priniesla v r. 1990 publikácia Dunaj story, ktorá v impozantnom náklade 50 000 výtlačkov vyšla v bývalom vydavateľstva Smena.
Aká je realita 40 rokov po…?
Rakúšania i Maďari národné parky na Dunaji už dávno majú. V oboch prípadoch sa nelogicky končia na našich hraniciach. Česi spolu s Rakúšanmi ho majú na rieke Dyje, ktorá sa tiež nachádza v povodí Dunaja a vody ktorej sa prostredníctvom rieky Moravy do Dunaja vlievajú. Len Slovensko, odkiaľ vzišla iniciatíva za vyhlásenie tohto národného parku, ho dosiaľ nemá! Inak ten rakúsky, Národný park Donau Auen, navštívia ročne dva milióny návštevníkov a návštevníčok, čo okrem toho, že sa chráni príroda a ľudia sa ju učia poznávať a milovať, prináša aj nemalé príjmy do rozpočtu.
Pripomínam, že zodpovednosť za neexistenciu národného parku na našom území nenesú iba páni Mečiar a Fico. A dokonca ani len súčasné vedenie ministerstva životného prostredia, ktoré snahy o vyhlásenie národného parku na Dunaji označilo za nezmysel, čím nepriamo naznačilo, že naši susedia na Dunaji sú zrejme mentálne narušení. Inak by tu predsa národné parky, podobne ako my, nevyhlasovali!
Za 40 rokov sa na našom Dunaji a okolo neho nemálo podarilo zachrániť (najmä vďaka vedkyniam a vedcom, dobrovoľným i profesionálnym ochranárom a osvietenému občianstvu na oboch brehoch rieky). Ale oveľa viac sa „podarilo“ zničiť. A nehovoríme iba o vodnom diele…
Masívna verbálna podpora bez praktickej koncovky
Za Národný park Podunajsko sa pred rokom 1989 verejne angažoval aj Ján Budaj, vtedy ochranár, vzápätí tribún novembrových námestí a o tri desaťročia neskôr minister životného prostredia. Pod jeho vedením síce rezort v tejto veci pokročil najďalej, ale ani vtedy sa nepodarilo dotiahnuť proces vyhlasovania nášho prvého „nížinného“ národného parku do úspešného konca.
A napríklad také vedenie mesta Bratislavy sľubuje, že sa zasadí za jeho vyhlásenie, už dlhodobo vo svojom programe. A to od prvej chvíle, ako sa začalo uchádzať o podporu voličov a voličiek. Podobne sa v tom istom čase vyjadrilo aj viacero dotknutých bratislavských mestských častí. Národný park podporilo vtedajšie Predsedníctvo SAV, generálny sekretár Únie miest Slovenska a pochopiteľne aj Slovenský ochranársky snem a viaceré mimovládne organizácie. Za jeho vyhlásenie sa zasadili aj riaditelia národných parkov v okolitých štátoch. A výsledok?
Prečo sa 40 rokov prizeráme odkrajovaniu z dunajskej prírody namiesto toho, aby sme ju účinne chránili a hrdo ukazovali našincom i cudzincom ako vzácny klenot? Timrava a jej Ťapákovci, ale aj rôzni ignoranti a špekulanti, ktorí sa motajú okolo Dunaja, by o tom vedeli hovoriť veľmi zasvätene.
Mikuláš Huba, autor Dunajského vyhlásenia z r. 1986 a člen Slovenského ochranárskeho snemu
