Bratislava fotogenická sa na spomienky spojené s Bratislavou pýtala inžinierky Evy Zavadskej (v roku 2018 mal 68 rokov).
Ak nám to chcete povedať: koľko máte rokov, pani Zavadská, a kde, respektíve v ktorej časti Bratislavy ste kedysi bývali?
Nuž, som aj stará, aj Bratislavčanka:) Narodila som sa v roku 1950 v Československu a aj v ňom hodlám zložiť svoje kosti. Vždy som sa hanbila povedať spolužiakom či kamarátom, že bývam v rodinnom dome, lebo sme nemali ani dvor, hocikomu prístupný, a najmä – nemali sme prašák. No, hanba veliká. Nebolo kde sedieť a klebetiť s kamoškami. Dnes mám tiež problém sa priznať k bydlisku, ale dnes preto, že je to zbohatlíkmi sprofanované miesto. Nemôžem každému vykladať, že moji starí rodičia si vzali na dom hypotéku, ktorú sa zaviazali splácať až do roku 1964. A moja dobrá stará mama predala do starožitností „bídermajerovskú“ sedaciu súpravu a benátske zrkadlo, aby mala – po predčasnom skone starého otca – z čoho zaplatiť úver. Vojna či mier – banka chcela svoje.
Eviko Nováková Zavadská. Súkromný archív.
Kam ste chodili do školy?
Vzhľadom na to, že moja dobrá stará mama bola doma a teda vždy mne k dispozícii, začala som chodiť až do poslednej triedy materskej školy. Dnes už ten objekt vrátili pôvodnému majiteľovi, ale asi veľkú radosť z toho nemal. Roky a množstvo detí sa asi postarali o zdevastovanie krásnej vily. Pamätám si, ako mi syn básnika Mira Procházku počas popoludňajšieho odpočinku recitoval básne (vždy som pri tom zaspala!), ako sme sa zúčastnili – malé päťročné deti – pohrebu otca našej kamarátky. Jej ocko zahynul pri leteckom nešťastí v Tatrách. I na to, ako som vzlykala od plaču, lebo zomrel náš drahý ujo Stalin. A tam som si aj prvýkrát zlomila ruku. Capla som z prašáku. Oj, aká som bola na svoju sadrovú ruku pyšná!
Môj prvý školský deň si vôbec nepamätám. Vodili ma pár dní do školy – potom už som smela chodiť sama – na Čapkovu ulicu. Zopár tried bolo v „školičke“, malej prístavbe školy. Kúrilo sa tam uhlím v kachliach. Ujo školník, ako vtedy vždy a všade, morózny pán s baretkou na hlave, hocikedy vbehol do triedy a priložil do kachlí. No a párkrát mu to vybuchlo; všetci sme dostali dávku sadzí a poslali nás z vyučovania domov. No hurá, nie?! A prvácku učiteľku som mala veľmi rada. Ani náhodou si nepamätám, ako sa volala, ale bola to láskavá staršia bielovlasá, vždy krásne upravená pani. A potom si pamätám už len pani učiteľku z tretej triedy. Tú som nemala rada, lebo ani ona nemala rada mňa. To som prešla na ZDŠ (základnú deväťročnú školu) Petra Jilemnického, Palisády 20/b, Bratislava. Takto som to vždy odrapotala. Dnes je to Hodžova škola na Škarniclovej. Ono to bola aj predtým Hodžova, kým ju na Jilemnického školu nepremenovali.
Eva Zavadská, 8 rokov. Súkromný archív.
Moja spomienka na základnú školu patrí aj pánovi doktorovi Ivanovi Klačanskému. Známenu ORL lekárovi. Asi niet dieťaťa v Bratislave z obdobia rokov 50-60tych, aby si to meno v súvislosti s operáciou mandlí, nepamätalo. Ale nie o tomto som chcela. Jeho syn Juraj chodil do našej triedy. Tak sme spolu i s inými deťmi zo susedstva kráčali vedno do škôl. Niektorí na Podjavorinskú, iní na tú našu – Jilemku. Ujo Ivan bol jeden z prvých naozajstných ľudí, ktorí mali – drž sa svete – auto! Tuším Fiatku. A to bol sviatok, keď sa ponúkol, že nás kúsok do školy odvezie. Bože, to bol pocit! Dôležitosti a dobrodružstva zároveň. Mnohé tieto známosti zo spoločných ciest do škôl zostávajú doteraz.
Eva Zavadská s kamoškami. Súkromný archív.
Ktoré predmety v škole vás bavili?
Aby som bola úprimná, mala som veľmi rada ruštinu. Páčila sa mi a vedela som ju. To som si ale iba myslela. Z našej ZDŠ totiž nie celkom v dobrom odišla jedna učiteľka ruštiny. A čo náhoda nechcela, stretla som sa s ňou na SVŠ (stredná všeobecno-vzdelávacia škola). A tak, aby bývalému zamestnávateľovi dokázala, že prišiel o veľmi vzácnu učiteľku, mnohé decká z Jilemky takmer poprepadávali z ruštiny. I tak sa jej podarilo nám tento jazyk riadne sprotiviť. A to sme sa už blížili k roku 1968. V ten rok sme maturovali. Povinne z dejepisu (nikdy ma nebavil), slovenčiny (úžasná pani profesorka Krivá), ruštiny (vzhľadom na to, že sa odpovedalo pred komisiou, nemohla sa nám veľmi naša ruštinárka mstiť) a z voliteľného predmetu. Ja z chémie. Naši totiž rozhodli že musím ísť ďalej na vysokú školu. S tým som naprosto súhlasila. Ale s farmáciou som sa dodnes nestotožnila. Prežila som – horko-ťažko – na tejto škole rok, a potom som sa pobrala k susedom. Na ekonómiu.
Kto bol u vás doma (a pre vás osobne) autoritou? Mama, otec, starí rodičia, učiteľ, farár… niekto iný?
Ako dieťa si pamätám len zopár príhod, najmä keď si ma moja „macocha“ a vlastná mama odovzdávali a preberali ako balíček pri Štefánke. Teda oproti Štefánke. Pri Optike, ktorá tam bola. Na druhej strane, nemôžem tvrdiť, že tento spôsob rodinného života by vryl do mojej duše trvalú a hlbokú depresívnu ryhu. Najdôležitejšími osobami v mojom živote boli môj otec a moja drahá stará mama. Otcova mama. Dodnes ma veľmi štve, že som sa nedokázala svojej nevlastnej mame a jej niekedy úplne nezmyselným zákazom, príkazom a názorom vzoprieť. A keď som pri tej Optike: vedľa bolo Holičstvo, kde strihali páni holiči aj deti. Tuším tri koruny to detské utrpenie stálo. Vyložili ma na vysokú otáčavú stoličku, prikryli bielou plachtou a… no, vlasy ostrihané ako spod panvice. Za rohom bolo také Občerstvenie. Bolo tam vlhko, odór po segedínskom guláši. Ale zvonka bolo jedno zázračné okienko. Tam za ním sedela vždy nejaká teta (tipujem podľa hlasu a pravej ruky – iné som z nej nikdy nevidela). A predávala nanuky. Obyčajný bol lacnejší, ako ten poliaty čokoládou po korune, ale naj bolo Eskymo. Kokosové. Po 50 halierov. Odvtedy som všetko porovnávala s Eskymom. Ešte aj otcovu zbierku známok, na ktorú bol veľmi hrdý. Poctivo si zapisoval, akú známku má a koľko je hodna podľa „Cumštajna“. No a to deleno 50 haliermi. Mmm… to bola predstava!
Chodili ste do kostola?
S našimi sme vždy v nedeľu pred obedom chodievali do Veľkého evanjelického kostola (na Panenskej, pozn. redakcie). Bože, ako nesmierne som sa nudila. A aká som bola hladná! Otec ako fanúšik organu a organovej hudby nás vždy vyvliekol na balkón. A to nemal robiť! V zime mi – akože náhodou – spadli rukavičky. Pravdaže do stredu, medzi sediacich, v lete baretka (jaj brrr… dodnes ju nemôžem ani vo výklade vidieť). Moja nevlastná matka musela zbehnúť dole a vysomriť časti môjho oblečenia. Až to raz oboch prestalo baviť a do kostola sme viac nešli. No, jupí.
Váš špecifický humor sa zjavne objavuje už v detstve:) A kam ste chodili v rámci Bratislavy na výlety?
Celý život som prežila a prežívam v Starom Meste. Otec bol veľký fanúšik prírody, bol i členom nejakého turistického zoskupenia a pokiaľ bolo pekne, chodievali obnovovať, ale aj značiť nové turistické značky na turistických chodníkoch. On ma naučil, že v lese sa nekričí, nešliape sa hocikde, nechodí sa mimo chodníkov, ohník na opekanie slaniny sa nerobí ako vatra svojstojnosti a musí sa vždy uhasiť, hoci aj poslednou kvapkou vody. Že skauti boli príma organizácia, že tam sa naučil láske a porozumeniu prírody, že tam sa naučil poznávať kvety, stromy, vtáky i stopy zvere v lese. Na celodenné výlety sa chodilo na Devín – a bolo načim sa na túto udalosť náležite pripraviť. Do odporného plechového chlebníka naukladať vyprážané rezne, do odpornej plechovej okrúhlej krabičky so sklenenou vložkou uhorkový šalát a do papierových sáčkov chlieb. A s takouto potravinovou výbavou sme chodievali v lete aj na Tehelné Pole. Na kúpalisko. Vedľa bol Zimný štadión a tenisové kurty. Od zastávky električky na Vajnorskej som s našimi takmer utekala ku vstupu – ako keby nebodaj mali vypredať vstupenky. Chlór „voňal“ na hony. Voda studenááááá… Ale našli sme si kamošov, hrávali akože-volejbal na trávnatej ploche. Rástla som od pýchy a po očku sledovala, či ma s údivom pozorujú ostatní účastníci letných radovánok, keď som mohla ísť už sama do veľkého plaveckého bazéna. Plavčíci pri „hlbokom“ bazéne boli vtedy veľmi žiadaný objekt mladých dám a slečien.
Evička a ocinko. Súkromný archív.
Mali ste domáce zvieratko?
Doma sme žiadne domáce zvieratká nemali, hoci naši boli láskaví a starostliví ľudia. Tým mám na mysli starú mamu a otca. Stará mama bola až do svojich posledných dní života neuveriteľná milovníčka záhrady, skaliek, kvetov. Ovocie a zelenina nemuseli celkom rásť v našej záhrade, a keď už ovocie, tak usporiadane. Jeden egreš, jedna ríbezľa, jeden egreš… Okolo čerešňových stromov pohrabličkované a vypestované kvety. Kvety, kvety a kvety. Iné som nepoznala. Takže – zvieratká do tejto oázy záhrady, konkurujúcej záhradám vo Versailles, nemohli patriť. Nedodržiavali by chodníčky, vôbec by to za sebou nepohrabkali a na ručne – s nožničkami na papier (!) – zostrihaný minitrávniček bol zákaz vstupu i dvojnohým tvorom. Ale – nech mi moja drahá stará mama odpustí – svoj sen som si splnila. Mali sme predsa len psíkov. Jeden s nami strávil neuveriteľných 16 rokov a fenka tej istej sorty krásnych 13 rokov. Milovali sme všetci tie nemé, ale nenormálne verné a vďačné stvorenia.
A od lások viacnohých poďme k tým dvojnohým: kde ste randili, Evi?
S mojim manželom, s ktorým sme vyše 43 rokov v manželskom zväzku, a predtým sme „randili“ zo štyri roky, sme sa zoznámili – ako neromanticky – na diskotéke v Karlovej Vsi v Camel Clube. Láska z vysokej školy. Teda – on z techniky, ja z ekonómie. Na rande sme si vytýčili strategický bod – pri Sovietskej knihe (v priestore pod kostolom Trinitárov na Župnom námestí, pozn. redakcie), neskôr pri Štefánke, a potom si už mladý muž musel vždy po mňa prísť osobne. Až domov. A aj ma odprevadiť domov. A to aj keď sme boli na diske v Cameli (v Karlovej Vsi) – on to mal len pár metrov od domu. Mal jednu nepríjemnú vlastnosť (tá časom pominula) – bol nedochvíľny. Poznala som všetky veci vo výlohe Sovietskej knihy. Tá stretávka pred Štefánkou bola lepšia; boli tam vývesné vitríny a dávali tam novinky (vtedy) ČSTK (Československej tlačovej agentúry). Tak som aspoň bola zorientovaná v pokrokoch rozvíjajúceho sa socializmu. Len nie a nie sa rozvinúť.
Eva Zavadská s manželom. Súkromný archív.
Ako ste trávili voľný čas v rôznych životných obdobiach?
Ako dieťa som smela chodiť hrávať sa na ihrisko na rohu Mišíkovej a Donovalovej. Ten skvelý pozemok potom za zásluhy pri budovaní socializmu dostal nejaký súdruženko z Banskej Bystrice a mnoho detí z okolia prišlo o príma ihrisko. Boli tam húpačky, piesok, hoblačky a kus trávnika na loptové hry. A pitná fontána. A vždy tam bol dozor. Keď pršalo, ani nám nenapadlo ísť domov, ale nasáčkovali sme sa k pani dozorkyni do jej miestnosti a ona nám čítala rozprávky. To boli skvelé letá. O ôsmej večer sa ihrisko zatváralo, ale to ja už som sa pomaly chystala do postele. Toto všetko pekné trvalo ale len tak do pätnástich rokov. Potom si moja nevlastná matka zmyslela, že mi netreba kamarátky, ani spoločnosť detí a tak ma izolovala doma. Ako princeznú na hrášku. Len hrášok nebol.
Fúha, to muselo byť v tom veku naozaj ťažké. A neskôr – ako dlho ste mohli byť „vonku“? Kam ste sa chodili zabávať?
Na zábavy som mohla pomyslieť hlboko po osemnástich rokoch – a aj to len preto, že od nás nevlastná matka odišla. Ufff, hurá! Najčastejšie sme sa celá partia mladých stretávali cez víkendy v Camel Clube v Karlovej, v lete v Senci na Slnečných jazerách (ach, to bolo úžasné miesto!). No a pri príležitosti narodením či menín členov partie sme trávili večery plné hudby z magneťáku či pri gitare v bytoch postihnutých oslávencov. Mnohé priateľstvá z tých čias pretrvávajú až dodnes.
Ktoré kino ste mali najradšej a prečo?
V Bratislave bolo mnoho kín, kde lístok stál tak 3, 4 či 5 korún. Premietalo sa od 15.30, posledné premietanie bolo o 20.30 (alebo tak dajako) a tak sme občas stihli vidieť i niekoľko filmov za jeden večer. Sem-tam sme sa partia utrhli a zašli sme – najčastejšie v sobotu večer – do Veľkých či Malých Františkánov. Najmä ak sme dostali štipendium (najčastejšie to bolo za dobré štúdijné výsledky).
Ktoré miesta v Bratislave ste vtedy považovali za kultové?
Stred mesta – historické jadro – bolo pre mňa jednoducho mesto. A cukrárne. Mayer, Stűrzer, Detská kaviareň, cukráreň pri Štefánke….A Divadlo na Korze a vo výkladoch maturitné tablá a ÚĽUV a Mliečak. Tam sme často chodievali na nanukovú tortu s čokoládovou polevou, alebo na jahodový koktail s lyžicou zmrzliny, ruské vajíčko, či bryndzáky. A na Klariskej najlepšia citrónová zmrzlina na svete a otočka pri Divadle a naspäť hore ku Michalskej. A aby nás na druhý deň nestretlo nejaké nešťastie, bolo treba prejsť popod bránu so zadržaným dychom. Beda tomu, koho sme na tomto úseku stretli. Vyvliekli sme ho za rukáv na druhú „stranu“ brány. Tak sa korzovalo. Stretli sa všetci, čo sa stretnúť mali, aj tí, ktorí by sa inak nestretli. A veru – aj trvalé známosti tu vznikli. To bolo KORZO!
Ktoré kaviarne, viechy či iné podniky ste vtedy mali radi?
Mimoriadnej pozornosti sa tešila Slovenská reštaurácia (za bývalou Luxorkou), kde sme oplieskali štipendium za skvostný obed – zemiaková polievka s hríbami na kyslo a mäso v zemiakovej placke. Potom sme mesiac držali zase pôst, alebo sme predali nečítané a nečitateľné knihy z domácej knižnice do antikvariátu. Druhou obľúbenou bol Kazačok na Štúrovej. Borčš a vyprážané šampijóny. Zo študentských menzí víťazila tá na Gondovej. Len úroveň podávania jedál bola zúfalá. Systém: mastné tácky a vyxlajvandový obrus. Nič moc, ale jedlo bolo chutné.
Kde ste nakupovali oblečenie? A aké? Stačilo vašej potrebe byť moderná/ý?
Čo sa týka oblečenia – no, žiadna sláva. Tucty rovnakých odevov, topánok či doplnkov. Ale vtedy sme to brali – nie odlišovať sa, ale mať také, ako mala spolužiačka. Nenormálny vynález – pančuchové nohavice boli nesmierne vzácne. Dodnes si pamätám, že stáli takmer 50 korún. No majland! Mala som len dvojo – každý večer som ich prala, aby do rána vyschli. Ak chcel byť niekto šik, kupovali sa látky a šikovné krajčírky boli na nezaplatenie. Ušitie nohavíc stálo asi 120 korún! Mnohé dievčence či mladé ženy si takto privyrábali. V kurze bola i Burda (nemecký módny časopis o šití, podobný sa u nás nevydával; pozn. redakcie) a strihy na odev sa kopírovali a požičiavali ako vzácnosť!
Kde sa dali v Bratislave zohnať kvalitné potraviny a spotrebný tovar (kozmetika, drogéria, papiernictvo ap.) či dobré knihy? Také relatívne jednoduché ako s oblečením to asi nebolo…
Potraviny, spotrebný tovar, ale aj knihy boli všade, v každom obchode rovnaké. A všade za rovnakú cenu. Ak boli. Obľúbená bola najmä Česká kniha na Nám. SNP. Platne – také tie onakvejšie – boli len na poukážky, ktoré chodili členom Suprafonu (a nekomerčnej Melodie, pozn. redakcie) domov poštou a potom si ich mohli vyzdvihnúť v špecializovanom obchode. Inak široký výber klasickej a „intd, intd, intd“ hudby. Slovom dychovka.
Akú hudbu ste počúvali? Chýbala vám hudba spoza západných hraníc?
My, Bratislavčania, sme mali nesmiernu výhodu, že sme chytali signál rakúskeho rozhlasu i televízie. Tak sme mali prístup i k zahraničnej hudbe, filmom i správam. Vzhľadom na to, že moja stará mama bola pôvodom Maďarka (a starý otec z Oravy :)), ktorá chodila do nemeckých škôl, panoval u nás napr. v nedeľu pri obede úplný jazykový guláš. Ja so starou mamou som hovorila po maďarsky (ako celý život), môj otec po nemecky a ja s otcom po slovensky. Príma babylon. Ale ani mi to nepripadalo divné – a jasné, že som získala veľké plus do života. Teda – len v škole som mala kvôli zlému prízvuku a špecifickému „prešporskému“ slovníku na nemčine problémy. Nevadí – prežila som. A hudba? Akú sme počúvali? Všetky možné hudobné skupiny, a aj tie naše, československé. Delili sme sa na „bítlsákov“ a „stounov“, na „kubišovcov“ a „vondráčkovcov“, na „gottovcov“ a „matuškovcov“, milovali sme Neckářa, Olympic a Petra Nováka, chodili sme na generálky Lýry (na priamy program neboli peniaze).
Športovali ste? Kde a ako?
Šport. Nuž – deti, ako všade a vždy, hrávali futbal, kde sa dalo. Vzhľadom na takmer nulovú dopravu, najmä na uliciach ďalej od centra, sme smelo hrávali vybíjanú na ceste a v zime sa ulice stali eldorádom sánkárov. Len bolo treba dávať pozor a brzdiť pred vyústením na hlavné ulice, najmä ak tadiaľ chodili napr. trolejbusy. Predháňali sme sa v informáciách, kde sú najdlhšie a málo frekventované trasy. A našliapali sme sa hore kopcom parádne. „Vážnejšie“ druhy športov sa pestovali v kluboch (bolo treba len vydržať zo začiatku nezmyselné sito posilňovania a cvičenia v telocvičniach), aj ako záujmové krúžky na školách. Výhodou bolo, že tie na školách boli zadarmo a v kluboch za takmer symbolické členské poplatky. Mali sme možnosť chodievať aj ako celá partia na lyže (Donovaly, Tatranská Lesná). Prirodzene sa išlo vlakom. A prestupovalo sa aj trikrát. Dôležité bolo nezabudnúť ten obrovský batoh, lyže (najčastejšie s pripnutými lyžiarkami) a včas pobudiť driemajúcich kamarátov.
Na ktoré známe bratislavské „postavičky“ si spomínate?
Pre Bratislavu bola typická postavička Ignáca Lamára, alias „Šónenáciho“. Známy mestský švihák v obleku a s cylindrom, či klobúkom a s paličkou. Vždy usmievavý a úslužný k dámam každého veku. Už z diaľky zdravil „Kistihandknefra“ (Kűss die Hand, gnädige Frau – ruku bozkávam, milostivá pani). V ruke sa mu hompáľal balíček z cukrárne. Dobré víly, predavačky od Mayera (čo bola cukráreň na Sedlárskej), mu vždy v nedeľu na svoje náklady zabalili dva krémeše. Moja dobrá stará mama mu vždy s noblesou, pre ňu tak vlastnou, zdvorilo odzdravila a ja…. ja som sa ho bála. Neviem prečo, ale bála. Asi preto, že bol iný. Druhá postavička bol Lacko. Tento bratislavský človiečik sa buď uprostred ulice roztancoval, alebo riadil dopravu. A – div sa svete – vodiči ho s úsmevom vždy poslúchli, neponáhľali sa, nefrfľali, nenadávali. Zhovievavo mu vyhoveli. Jeho riadenie dopravy netrvalo dlho. Chodil vždy v hrubom trojštvrťovom kabáte, často mal na hlave baretku. Vždy nahlas pokrikoval, mával palicou. O tomto nešťastnom pánovi viac neviem. Ani ako sa volal vlastným menom, ani odkiaľ pochádzal, ani ako skončil.
Samozrejme, ma, Evi, zaujíma dôležitá oblasť vášho života, práca. Kde ste pracovali a ako ste sa v práci cítili?
Hneď z úvodu musím poznamenať, že môj anjel strážny mi doprial také zamestnania, kam bola radosť chodiť. Samozrejme, boli aj horšie časy, plné stresu, sklamaní z podrazov, nadčasov i „nestíhačiek“, ale tie dobré prevyšovali. (Díky, andelu!) Vzhľadom na nelichotivú finančnú otázku našej rodiny som v škole prestúpila na diaľkové štúdium, aby som mohla pracovať a popritom študovať. Nemôžem povedať, že som si svoje zamestnanie našla, lebo ono si našlo mňa. Priateľkina mama potrebovala na oddelenie medzinárodných stykov v Československom rozhlase na Slovensku (tak znel oficiálny názov rozhlasu) najprv sekretárku so znalosťami cudzích jazykov a neskôr referentku pre nemecky hovoriace krajiny. Každý asi dodnes pozná budovu starého rozhlasu na Zochovej. Môžem povedať, že až do zásahu ŠTB (štátnej tajnej – a obávanej – polície), ktorá monitorovala naše oddelenie vzhľadom na styk s redaktormi zo zahraničia, sme boli úžasná partia – div sa svete! – báb. Pomáhali sme si, zaskakovali jedna za druhú, spolu sme si varili kávičky, čajíky, dobroty, debatovali, smiali sa i plakali, keď sa niektorej niečo zlé prihodilo, fandili novo vznikajúcim vzťahom, oslavovali svadby… Aj iní kolegovia a kolegyne z redakcie sa u nás radi zastavili na debatky. Boli to časy, keď som sa tešila ráno do práce. A pritom práca vyžadovala často prácu mimo pracovných hodín, soboty, nedele, sviatky. Nikdy sme žiadna nereptali (dokonca ani náhradné voľno sme nemali, lebo – vraj – to charakter našej práce tak vyžaduje a basta!). Psychickým nátlakom na našu šéfku sa bunke verejne tajných podarilo celý kolektív rozbiť. Škoda. Bola to dobrá, zaujímavá práca. Snažili sa každú z nás podvodom vystrnadiť z rozhlasu (dávali nám podpisovať „nové“ pracovné zmluvy a do nich nenápadne zakomponovali, že sa pracovný pomer mení na termínovaný). Síce vďaka dievčatám z personálneho sa podarilo ten náhodný lapsus odhaliť, ale už sme stratili tú radosť z práce a každá sme si našli iné zamestnanie.
Ja som prešla na URBION. Štátny inštitút urbanizmu a územného plánovania. Jedným z prvých zamestnancov inštitútu bol môj otec, ktorý tam zotrval až do odchodu do dôchodku. Kolegovia si ho veľmi vážili a ctili. Od riaditeľov až po vrátničky. I teraz som mala šťastie na kolegov a typ práce. Rada som tu bola. Celých 12 rokov. Sídlili sme v budove Filozofickej fakulty na Gondovej, neskôr sme sa presťahovali do „vlastnej“ budovy na Krčacoch. Ako s obľubou hovorievali kolegovia, ta „búda“ bola pýcha architektov. Bola navrhnutá jedným z mnohých architektov Inštitútu. Asi pod heslom „architekti sami sebe“. Ostudná krabička položená na dlhšiu stranu. Dodnes sme s kolegami i kolegyňami v písomnom i osobnom styku. Po Nežnej (revolúcii, pozn. redakcie) sa zmenilo vedenie. Profesionálne za amatérske. Mstivé, falošné. Čas na zmenu.
Obvodný úrad životného prostredia Bratislava I., Vajanského nábrežie. Tak znela adresa novo vytvoreného úradu, ktorý spojil stavebný úrad a ochranu zelene miestnych úradov. Dávalo to logiku. Miestny úrad vydával rozhodnutia na stavby a výrub zelene, ku ktorým sa mal vyjadrovať ten istý miestny úrad. Len lobistov a „našich ľudí“ akosi zo starej garnitúry neubúdalo. Nič pre moju povahu. Ale aj tu som sa stretla s úžasnými ľuďmi a skvelými priateľkami. Práca ma bavila, dozvedala som sa kadečo nové…
Posledná moja pracovná inštancia: Všeobecná úverová banka – oddelenie pre výstavbu budovy Centrály. Po dostavaní investičné oddelenie. Skvelí ľudia, od prvého po posledného. Áno, toto bola pracovná partia snov. Mnohí nám závideli našu súdržnosť, radosť z práce, výborné vzájomne vzťahy, ktoré prerástli rámec pracovných. Stretávame sa i s rodinnými príslušníkmi, tešíme sa z rodinných prírastkov. A zase – zasiahol nový majiteľ s novým mančaftom, s novou predstavou o organizácií práce a s novými kamarátmi kamarátov, ktorí potrebovali stále miesta. O naše mzdy sa iste nikto nepobil. Ešteže sme dovŕšili dôchodkový vek (poniektorí predčasný dôchodkový vek). Amen, šlus. Na každý pád – som šťastná, že som mala vždy prácu, ktorá nebola nudná, ktorá mi takmer každý deň priniesla nové poznatky, nových ľudí, nové informácie. Z ktorej som sa mohla tešiť.
Eva Zavadská s kolegami. Súkromný archív.
Eva Zavadská s kolegami. Súkromný archív.
Eva Zavadská s priateľmi. Súkromný archív.
Zaujímali ste sa o to, čo sa deje s Bratislavou (búranie synagógy, Vydrice atď., stavanie nových sídlisk a predovšetkým zmeny Petržalky, stavba Nového mosta)? Ako ste tie zmeny vnímali?
Búranie Bratislavy som vždy vnímala negatívne. Hoci stále súhlasím s búraním zúfalých obytných zástavieb, ale riešiť sa to mohlo následným vybudovaním replík. Celé Podhradie stratilo svoj ráz a ten priesek mesta Mostom SNP?! Hoci most ako taký, teda ako stavebné dielo, je unikát. Žasla som nad prvými tromi vežiakmi na Štrkovci, i nad likvidáciou Prievozu. Páčili sa mi vežiaky pri tuneli a prechod cez tunel sa mi zdal nekonečný. Tadiaľ sme často chodievali aj zo školy vchodom z Palisád (chodba sa napojila asi v tretine tunela) najmä do absolútne kultového a pre Bratislavu tak typického a vyťaženého PKO. K jeho likvidácii nemám slov – zbúrali s ním kus môjho detstva i mladosti. Ako dieťa som tam chodievala takmer každý pondelok so starou mamou – na bicykle. Požičiavali tam bicykle a ja som tam krúžila celé hodiny. Stará mama nás zásobila jedlom, ako keby sme boli na trojdňovom výlete. A potom tanečné a Lýra a koncerty; ba aj na Radošincov som tam chodievala. No… kus spomienok.
Vnímali ste vtedajšiu politiku? Bránila vám žiť normálny život?
V čase „normalizácie“ som mala sťaženú pozíciu. Jasná a myslím, že správna filozofia mi bola daná otcom, a i stará mama sa mi snažila vysvetliť svoj postoj. Od vojny až po vtedajšie časy. Za vojny si fakt dosť vytrpeli. Lenže… lenže tu boli priatelia, s ktorými sme sa hrávali na piesku a naháňali celé prázdniny. A tých rodiny boli na tej druhej strane barikády. Stálo som teda mimo. Až po rokoch-rokúcich moja drahá najlepšia priateľka uznala, že jej postoj bol vtedy ovplyvnený bratom i rodičmi (čo je pochopiteľné) a ospravedlnila sa mi. Navždy dobrý!!!:)
Eva Zavadská na Stužkovej. Súkromný archív.
S vďakou sa pýtala vydavateľka Bratislavy fotogenickej Hana Fábry.
Rozhovor vznikol ako súčasť projektu Bratislavy fotogenickej s názvom Nostalgické rande s Bratislavou, ktorý podporil Magistrát hlavného mesta SR Bratislavy z prostriedkov grantového programu Ars Bratislavensis.
